Zpoveď: Piata žena

Kto som? Som ŽENA. Kto som bola? Bola som MANŽELKA. Kto budem? Raz budem MATKA.

Áno som žena a som na to hrdá. Keď mi bolo asi tak jedenásť rokov bola reklama alebo skôr informačný šot v TV. Začínal pohľadom do prázdnej chodby v bytovke. Z poza jedných dverí bolo počuť krik, plač a ako lietajú facky. Potom sa po tichu otvorili dvere na susednom byte a cez medzeru nazrela na chodbu staršia susedka a ešte jedna. Pozreli na seba a tie dvere bez akéhokoľvek gesta zavreli. Potom sa na obrazovke zobrazil titulok KAŽDÁ PIATA ŽENA JE TÝRANA. Nezatvárajme pred tým oči.
Takto to celé končilo.

Ja som si vtedy povedala „mne sa to stať nemôže, ja som predsa z dobrej rodiny, a toto sa stáva iba hlúpym, nevzdelaným ženám, ktoré sa nechcú brániť, lebo keby chceli tak to urobia“.
Keby mi bol vtedy niekto povedal ako sa mýlim, tak mu neuverím. Áno, som piata žena. Som vysokoškolsky vzdelaná, aj môj bývali manžel ma vysokoškolský titul. Patrili sme k lepšie situovaným mladým ľudom. Mali sme dom, dva auta a dobré zamestnanie.

Sad Woman

Tyrania začína u každého inak

Niekde to začína po tichu, tak ako u nás. Niekde to príde naraz. Týranie sa člení do niekoľkých skupín. Psychické, fyzické, finančné a sexuálne. Niekedy je to len o jednom, niekedy je to o kombinácii.

Chcela by som vám povedať o tom čím som si prešla ja kým som pochopila, že som žena a nie fackovací panák. Veľa ma to naučilo, veľmi ma to zmenilo a na život pozerám inak. Nedá sa to všetko napísať naraz, ale dá sa to prežiť a poučiť sa z toho. Pokúsim sa vám dať obraz ako sa k takým ženám správať, ako im pomôcť a ak už ste ta piata žena, ako sa zachovať a ako si zachrániť život a zdravú myseľ.

Bývalého manžela som spoznala v roku 2002, bol to v tej dobe začínajúci ajťak. Blondiak s modrými očami a vyšportovaným telom. No, čo viac si želať. Zamilovala som sa na prvý pohľad. Romantika to bola od prvej chvíle vzhľadom na to, že sme sa spoznali tak, že ja som študovala výšku 250 km od neho. Počas rozhovoru sme prišli na to, že sme susedia, tak pri mojej najbližšej ceste za rodičmi sme sa stretli. Raz, druhý raz, tretí…

Stretávali sme sa sedem rokov. Sedem úžasných rokov. Bývali sme spolu, presťahovali sme sa do inej krajiny. Prešli sme si ťažkými obdobiami aj tými ľahkými. Šťastnými aj smutnými. Niekoľko krát sme sa rozišli a vždy sme sa k sebe vrátili. Proste sme sa milovali.

V roku 2009 mu zomreli najbližší ľudia jeho babka a dedko a to ho zmenilo a zlomilo. 6 mesiacov po tejto správe sa rozhodol, že sa vezmeme. Vzhľadom k tomu, že mne bolo 27 a jemu 30, tak to bolo nejako tak podľa starých materí aj vhodné. Keby… Keby mi 14 dni pred svadbou neboli povedali, že je tu podozrenie na rakovinu čipku. To bol šok a smútok zároveň. A aby tomu nebolo málo partnerovi oznámili, že je neplodný.

Čo teraz, čo ďalej, vziať sa nevziať sa?

Povedal vetu, ktorá mi znie v ušiach a už asi ani nikdy neprestane: „Pozri, ak si ta nevezmem teraz, tak si budeš myslieť, že som zbabelec, lebo keď si chorá tak zdrhám, ak si ťa vezmem až keď budeš mať výsledky, tak povieš, že som vypočítava sketa. Vezmem si ťa či si zdravá alebo chorá. Milujem ťa, a to sa nikdy nezmení.“

No zmenilo.
Dva dni po svadbe sme dostali výsledky: bola som zdravá. To bola pre dlhú dobu posledná dobrá správa.
Už počas svadby bol iný, jeho matka našu veselku odignorovala, jeho brat na svadbu prišiel s priateľkou, ktorú predstavoval ako sestru, no proste bolo to tak nejak ako v slnce, seno ….

Vzali sme sa a ja som si začala zvykať na novú, teda skôr staro novú úlohu. Úlohu manželky. Pre mňa to nebola zmena vzhľadom k tomu, že sme spolu žili už sedem rokov, tak som to brala iba ako formalitu.

 

Prvý úraz sa mi stal 14 dni po svadbe

Sad woman

Nešťastnou náhodou som si zlomila posledný článok na maličku na ľavej ruke. Neviem ako, ale šmykla som sa na rozliatej vode a vrazila do futlalu. Tak nešťastne, že som mala ruku 8 týždňov v sadre. Dodnes ten malíček boli. Vtedy som o tom neuvažovala ako to že tam bola ta voda. Začali sa mi ale tieto nehody nejak tak stupňovať.

Zrazu som mala často žalúdočné problémy, stala sa zo mňa anorektička a bulimička zároveň. Mala som 104 kíl a nevládala som žiť. Začala som nekontrolovateľne priberať. Nič nezaberalo. Nadobudla som si astmu. Bola som troska. A do toho začal manžel: „Si tlstá, si stará, nevzdelaná (prvý výšku som pre lásku a blbosť vzdala), nepriťahuješ ma a stále iba s niekým kecáš. Nevieš navariť, obliekaš sa desne.“

Začala som sa meniť. Prestala som žiť spoločenský život. Prestala som sa stretávať s kamarátmi. Ja, taký aktívny človek, som ostávala radšej sama. Ale jemu sa podarilo ma deptať čoraz viac a čoraz lepšie. Moja sebadôvera nebola na bode nula, ale hlboko bod bodom absolútneho mrazu. Aby mal radosť, kúpila som mu nové auto, nepomohlo.

Začínala som sa cítiť prázdna, necítila som to naplnenie rodiny, šťastia, pocit potrebnosti a pocit, že som milovaná. Okrem toho som mala čoraz viac nehôd a čoraz častejšie ruky v sadre. Väčšinou som spadla. Išli sme na rodinnú oslavu a ja som mala ruku v sadre. Pri otázke čo sa stalo, to bolo stále to isté stále dokola: „Ja ti ani neviem, nejak som nešikovná, to bude tou váhou, už si ani pod nohy nevidím.“

Všetci z okolia už začínali tušiť čo sa deje. Len ja som si to odmietala pripustiť…

Presvedčil ma aby sme postavili dom. Tak som si povedala, že dobre poďme do toho. Možno nás to opäť zblíži. Nestalo sa, ešte viac nás to odlúčilo. Počas stavania nášho hniezda som si povedala, že skúsim si dokončiť výšku. A začala som opäť študovať. A to bolo to najhoršie, a zároveň to najlepšie, čo som urobila.

To pravé peklo ma čakalo

A dočkalo sa. V deň jeho narodenín som mu oznámila, že som sa prihlásila na vysokú školu, a že ma prijali. Pozeral na mňa a povedal: „Teba? To nemyslíš vážne? Takého debil? No, to bude teda dobra sranda. A vieš mi povedať kto sa bude starať o dom? O mňa? Kto to tu dokončí?“

Nedala som sa odradiť. V prvom semestri sa mi stala nehoda. Zlomila som si nohu. Zasa sa mi šmyklo na uvoľnených schodoch do domu. Spadla som tak nešťastne, že som si zlomila koleno. Potrhala väzy, šľachy a svaly. Prišil keď som začala kričať a plakať bolesťou. Pozrel sa a povedal, že takým tlstým sviniam, ako som ja sa to stáva, a že nemám vymýšľať a že treba vyvenčiť psov, tak nech sa s tým dlho necrcám. Povedala som, že potrebujem aby ma odviezol k lekárovi tak sa zasmial a odišiel za kamarátmi preč. Zavolala som domov. Otec neváhal, sadol do auta, a za 8 hodín boli s mamkou pri mne. Odviezli ma k lekárovi a povedali mi, že ak sa chcem rozviesť, tak stoja za mnou. Ja som ešte stále nemala dosť. A moja odpoveď bola, že sa nič nedeje, že som len spadla a nevidím dôvod na rozvod.

Ale toto rozhodnutie sa blížilo a blížilo sa rýchlosťou blesku.

 

Dnes to ukončím takto, a vetou: „Každý sme tak silný, ako chceme“. A každý vydržíme toľko, koľko dovolíme. Neviem či tento príbeh bude pokračovať tak ako očakávate, ale verte mi, že to bude naberať na obrátkach a po veľmi zlých veciach sa dočítate aj o pár krásnych chvíľkach, ale hovoriť o šťastnom konci zatiaľ nemôžem.

No možno, že kým to dopíšem, tak ten šťastný koniec príde.

Som tu pre Vas, pomôžem keď budem môcť, poradím, keď budem vedieť.

 

Paula

 

Blog Ženy ženám je prostorem pro inspirativní články našich lektorek a dává prostor také dalším autorkám ke sdílení svých zkušeností. Společně se tak můžeme dělit o rozmanitou ženskou moudrost a každá z nás se může stát ženou, kterou chce ve svém životě vidět.

Toužíš po ještě intenzivnější inspiraci, konkrétních receptech a hlubším poznání ženského světa?
Objev originální programy z edice Ženy ženám >>>
Komentáře
  1. Iveta napsal:

    Moc zdravím, právě jsem si dočetla Váš příběh a je mi velmi líto čím jste si musela projít. Každý máme za sebou nějakou minulost, se kterou musíme žít dál. Ale je potřeba si z toho vzít jen to co nás posílí pro přítomnost a budoucnost. Má babička vždy říkala, že pro jednoho vola tráva neroste a měla naprostou pravdu..a není to jen tráva, když se začnete dívat kolem seme najdete i rozkvetlou louku:-). Držím pěstě ať se Vám podaří udělat tlustou čáru za dosavadním životem a čeká Vás už jen to krásné…

    Iveta

    • Paula napsal:

      Dobry den Iveta, dakujem za Vasu podporu. Myslim ze som to zvladla. Vela ma to naučilo, velmi ma to posilnilo a zaroven to nasu rodinu zocelilo. Viem ze uz na život pozeram uplne inak a zaroven viem ze uz nikdy to nedube ono. Predsa len následky ktore ostali su tu a nedaju sa ignorovat. Dakujem ze Vasu podporu a velmi si ju vazim. Krasny den Paula

  2. Kristi napsal:

    Ahoj, připojuji se k Ivetce a děkuji za tak silný příběh.. Strašně moc držím palce do nového začátku !! :-*

    • Paula napsal:

      Aj Vam Ivetka dakujem kazda zatata pest ma dve priciny jedna je ta ze sa drzia palce. A za to som Vam vdacna kazda podpora je dobra. Dufam ze budete citat aj pokracovanie a nebude z toho velmi deprimovana. Ale život je uz taky a da sa z toho iba poucit. A ak by toto pomohlo aj len jednej zene tak budem stastna ze to cim som si presla ja nebolo az tak zbytocne. A ak by sa tato osveta rozsilila dalej tak by som bola este stastnejsia. Aj Vam iba to dobře. Krasny den Paula

Přidat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *