Spadli mi ružové okuliare

Minulé leto miesto prípravy na štátnice som siahla po knihe, ktorú mi dala sestra. Bola od slovenskej autorky, ale názov si už nepamätám. Pamätám si iba jednu jedinú vetu z tej knihy: PRVÁ FACKA VŽDY ZMENÍ VZŤAH.

Áno, je to tak. Niekedy sa chlap preberie a začne si tu ženu vážiť a vzťah sa zlepší, a niekedy to udusí všetko, čo medzi nimi bolo.

V lete 2011 som si zlomila veľmi vážne nohu a bývalý manžel ma odmietol odviesť k lekárovi. Zavolala som rodičov a oni sadli do auta a za pár hodín boli tu. Otec ma vozil každý deň na nejaké vyšetrenie a mamina sa starala o dom.

Čo na to bývali manžel? Nič. Absolútne nič.

Nebol schopní sa ani len opýtať čo bolo u lekára.
Lekár odporúčal amputáciu nohy v polovici stehna: „Paní, vážite 104 kíl, ta noha už nikdy nebude funkčná pri tejto váhe. Nechajte ju amputovať a bude to ľahšie pre každého.“

V túto chvíľku sa zrútil svet. Položila som si otázku: prečo ja a či ma ešte bude mať rad?
Oznámila som mu, že dobre, ale až po návrate z výletu. Do vtedy nech to zafixujú ortézou a lekár súhlasil.

Bolo mi 28 a mala som prísť o nohu

Prišla som s rodičmi domov a poprosila mamku, aby urobila obľúbené jedlo bývalého manžela. Vyprážané rezne a zemiaky. Prišiel, zbaštil a ani ďakujem nepadlo. V tu noc som mu povedala čo povedal lekár. „No a?“ a išiel sa napiť. Vzápätí prišiel hore do izby ako čert, prinútil ma o druhej ráno vrátit do kuchyne, aby mi ukázal ako je špinavá varná doska s otázkou ako si to predstavujem… ?
Omlátil mi hlavu o rám dverí do špajzu.  Iba idiot ako ja to takto nechá! Neostávalo nič iné len v noci dosku umyť.

Ráno sa otec pýtal, či som spadla, že bol taký rachot. Povedala som, že áno, že ta ortéza a barle mi zavadzajú. „Je medzi vami všetko v poriadku? Ak nie, tak rozvodom sa to da vyriešiť…“ povedal, ale ja pokývala iba hlavou a nechala to tak.

Bolo leto, nechcela som nič riešiť.

Čakal nás predlžený víkend v Peci pod Snežkou. Tešila som sa.
Na Snežku som sa vyškriabala s tou nohou. A keď som sa pozerala dole, tak som si povedala vetu, ktorá mi zachránila život už niekoľko krát: „Keď som zvládla toto, tak mňa nič nezlomí.“ Na kolena môžeme padnúť vždy, ale vždy je potrebne vstať. Z dvomi nohami som sa narodila, z dvomi aj zomriem!

Neuveríte, ale u toho lekára som sa objavila presne po roku v krátkej modrej sukni ako 75 kilová dáma v červených lodičkách, a poprosila ho o papiere na trvalé následky. Pozeral na mňa ako na zjavenie. Jediné, na čo sa zmohol, bolo: „Wau, keby som nevedel kto ste, tak neuverím.“
Schudla som cvičenim a pochopenim aká som úžasná. Podstúpila som alternatívnu liečbu, noha sa zahojila, aj keď nie je stopercentná, je moja a nikomu ju nedám :-)
Myslím si, že ten lekár je dodnes v šoku z toho čo videl.

To leto sa stala ešte jedna zásadná vec, ktorá mi pomohla úplne pochopiť čo sa deje a priznať si pravdu. Prišiel brat na návštevu a potreboval, aby sme ho odviezli na letisko, niekam služobne letel. Celý deň sme obzerali pamiatky v meste a podvečer sme išli za mužom do jeho práce. Sedeli sme na informáciách a okolo mňa prechádzal nejaký chlap a pozdravil ma. Skoro som to nevnímala, kým by do mňa brat nevrazil. Odrhla som oči od zeme a pozerala na cudzieho človeka, ktorý ma očividne znal. „Ahoj“… on sa usmial: „Čo tu robíš?“ odpovedala som tak nejak mechanicky: „Čakáme na manžela.“ „Tak ahoj“. Pozrela som sa ešte raz a odpovedala na rozlúčku. Brat sa pýtal kto to bol, ale ja fakt netušila. Začala som premýšľať kto to je, ale nevedela som.

Prišiel bývali a my sme kráčali k autu. Brat je komediant a povedal: „Počúvaj, vieš o tom, že malú (tak ma brat volá) tu otravoval nejaký fešák?“ Brat sa neskutočne bavil, ale ja som vedela, čo bude doma. Výsluch – len lampa namierená na moju tvár chýbala. To bola hádka na dva týždne.

Každý deň sa točil o tom istom: „Kto to bol a kde ste sa spoznali?“

Odpoveď bola stále ta istá: NEVIEM. To nestačilo.

Bol mojim svetlom

Začal mi semester a ja som prišla na to, že ten blondiak je môj spolužiak. Nikdy som sa s ním pred tým nerozprávala. Ja som sa vlastne nikdy zo žiadnym spolužiakom nebavila. Nevedela som ani ako sa volá, a že je kolega bývalého.

Tu sa začala naša spoločná cesta. Veľmi skoro pochopil čo sa deje. Keď videl moje modriny a neustále úrazy, tak ma začal lámať. Kúsok po kúsku. Ak si myslíte, že sme sa stali milenci, tak nie. Aj keď bývali práve jemu robil peklo a dával mu všetko za vinu. Tento mladík, budem ho volať SVETLO, bol, je a bude niekto, kto ma pre mňa výnimočnú hodnotu. Bol mojim svetlom, mojou oporou. V tú chvíľu bol všetko.

So Svetlom sme si volali denne, kontroloval ma, či je všetko v poriadku. Chodili sme spolu do školy, na skúšky, na zápočty, dokonca aj bakalárku sme odovzdávali spolu. Jediná chyba krasy bola, že mi zabudol povedať takú malú, ale dosť podstatnú vec. Bol zadaný, a môj život ho príliš vyčerpával, a nakoniec to jeho milá vzdala a dávala to celé za vinu mne…

Keby bol povedal, že ma slečnu, tak by som NIKDY nedovolila, aby mi pomohol.

Naša dohoda znela: keď to celé skonči, skončí aj toto kamarátstvo medzi nami. Bola to zlá dohoda, veľmi mi chýba. V jeho prítomnosti som sa cítila bezpečne. Veľmi bezpečne. Nie, že bysme si už nenapísali, ale už to nie je ono, je to chladné a prázdne.

Prvého Decembera ráno mi Svetlo zavolal: „Dnes je večierok, poď s nami, ideme parta zo školy, aspoň naviažeš kontakty!“ Začínala som si hľadať prácu, takže každý kontakt bol dobrý. Zavolala som bývalému, že idem na školský večierok, tak aby bol doma včas lebo inak nestihnem autobus. No to viete, že meškal. Autobus odišiel a on si myslel, že ma to zastaví.

Po 10 ročnom vzťahu som sa postavila na zadné a povedala, že pôjdem či chce alebo nie.

Zobral mi peniaze, že takto isto už nikam nepôjdem. Zasa sa škaredo mýlil. Odišla som.

Okolo pol ôsmej sme sa dostali do baru a zabávali sme sa. Posledný spoj mi išiel o pol dvanástej, tak som o jedenástej povedala, že odchádzam. Svetlo sa zadíval tak zdesene, až som sa zľakla, čo sa deje. Odpovedal mi: „Neblázni, teraz sme len prišli, ja ťa domov odveziem“. Verte alebo nie, ale mne to imponovalo, mladší pekný muž chce aby som sa ešte zabávala a riskuje prebdenú noc, aj keď ráno ma ísť do práce?
Bývali by to pre mňa neurobil, aby bol hore, aby si ma niekde prišiel vyzdvihnúť.

Ostala som, aj keď som vedela, čo ma bude doma čakať.

Jeden zo spolužiakov sa opil tak sme sa dohodli, že keď už vezie mňa domov, tak najskôr odvezieme jeho domov. Výlet nočným mestom bola komédia. Z baru sme odchádzali cca 23:50 a domov som sa dostala 2:20. Pri jeho odchode som cítila výčitky svedomia, tak som ho poprosila, aby mi poslal sms keď dorazí domov. Vedela som, že isto ešte spať nebudem, pretože som mala zmeškaných 160 hovorov a 20 sms kde som…

On odišiel a ja som sa potkla pri prechádzaní cez bráničku, a tak som spadla. Kto by to bol čakal pri kombinácii tmy a rozostavaného domu. Do domu som doslova vpadla, lebo sa mi medzi nohy hneď zaplietol jeden z našich psov. Bývali vyštartoval ako zmyslov zbavený. Hneď medzi dverami mi vrazil facku.

„Si opitá a ešte ťa doviezol nejaký kasanova.“
„Veď je to tvoj kolega“ odpovedala som „a celý večer som pila iba kolu!“
Druhý pes začal na bývalého vrčať, keď na mňa kričal ako zmyslov zbavený, a keď mi vrazil druhu, tak ho pohrýzol. Bývali sa zobral, vyšiel na poschodie, zapadol do postele a čakal kedy prídem. Utíšila som psov, odlíčila sa, vypla zvuk na mobile a zaľahla. Čakala som na sms. Prišla. „Poslušne hlásim, som doma a ďakujem.“

Ešte dnes si spomínam na tu cestu. Mal nové auto a ja som bola hladná. „To sa nedá počúvať, ako si hladná“ a kúpil mi na benzínovej pumpe 2 čokoládové tyčinky. Ja som naučene tyčinky strčila do kabelky – v aute sa nepapá. Zdesene sa na mňa pozrel a povedal, aby som ich okamžite zjedla. Môj pohľad ho musel šokovať a otázka ešte viac: „To ako v tomto aute môžem papať?“

A tu začal chápať ešte viac, ako som si ja myslela.

Paľo Hamel ma pesničku Kamalásky. Tieto osoby sú menej ako lásky, ale viac ako kamaráti. A je to skutočne tak.

Nemôžem povedať milujem Svetlo ako chlapa, ale môžem povedať milujem Svetlo ako niekoho, kto je viac ako kamarát, a menej ako láska.

A ak bude raz tento mladík čokoľvek potrebovať a povie mi o tom, tak to pre neho urobím.

Dnes to ukončím jeho vetou.

„UKÁZAL SOM TI CESTU,

POSTAVIL SOM ŤA NA JEJ ZAČIATOK,

ALE KRÁČAŤ MUSÍŠ UŽ SAMA.“

Sme ženy, krásne a výnimočné. Na to nezabúdajme.

Paula

• About
• Latest Posts

Ženy ženám

Blog Ženy ženám je prostorem pro inspirativní články našich lektorek a dává prostor také dalším autorkám ke sdílení svých zkušeností.
Společně se tak můžeme dělit o rozmanitou ženskou moudrost a každá z nás se může stát ženou, kterou chce ve svém životě vidět.

Latest posts by Ženy ženám (see all)

• Blogerky Ženy ženám se loučí - 28 června, 2018
• Jak využít nesnáze v partnerství a udělat z nich výhodu, 2. část - 3 května, 2018
• Jak využít nesnáze v partnerství a udělat z nich výhodu, 1. část - 2 května, 2018