Blog / Stále si ver! Ver v to, čo naozaj chceš

Keď som mala 17 rokov, prvýkrát sa ku mne dostala kniha, ktorá začala to všetko…

cestu sebapoznania, sebalásky a sebaúcty

Bola to kniha, ktorú som dostala od mojej staršej sestry s názvom Ako sa mať rád od Valerija Sineľnikova. Sestra vedela o mne všetko. O mojom deštruktívnom zmýšľani, o ponižovaní samej seba, o nízkom sebavedomí… ale aj o tom, že chcem žiť plnohodnotný spokojný život.

Pre ten neuveriteľný hluk v mojej mysli, pre hlas môjho ega, pre tie deštruktívne myšlienky, to nedokážem, som stále mala ambície, priority a túžby. Samozrejme vekom sa menili. No, jedna z nich ostala stále. Bola tu vždy! A to bola láska…

Milovať a byť milovaná bezpodmienečne.

Stále si ver, ver v to, čo naozaj chceš

 

Všetko som si zidealizovala…

Už ako mala som snívala o rozprávkovom vzťahu. Toľkokrát mi kamaráti povedali, že či čakám na princa na bielom koni… a podobne veci… Ako som rástla, stále tam bola ta predstava… to, že chcem mať pri sebe muža, ktorého milujem a ktorý miluje mňa a pri ktorom som sama sebou a môžem pri ňom rásť vo všetkých smeroch.

Ale ako som sa tak začala venovať sebe, spoznávať sa, začala som čítať knihy… prišla som na veľa veci. Napríklad, že nemôžem mať takýto vzťah s nikým a ani s nikým z rodiny, pokiaľ nebudem mať krásny vzťah sama so sebou. Samozrejme ako 17 ročná som tie všetky veci nepochopila úplne správne…

Všetky tie knihy… všetko som si zidealizovala… všetko malo byť zrazu krásne, samé pozitívne myslenie, žiadne zle stavy, všetko ružové a dokonale… a keď sa mi niečo nedarilo, samozrejme som z toho bola na nervy, že som zlyhala, že neviem myslieť pozitívne a všetky podobne sračky.

Ako plynuli roky, chápala som viac a viac…

Blížila sa maturita, mala som 19 rokov a celý svoj život po škole dopredu naplánovaný. Vtedy som mala trojročný vzťah a chcela som hneď po škole svadbu, usadiť sa, stať sa psychologičkou, ale hlavne žiť tam, kde som vyrástla. Nechcela som nikam odísť.

 

Chcela som vypnúť a zabudnúť…

Všade okolo sa riešilo čo po škole, kam na výšku, kam do práce… ale neviem, u mňa nejako bolo najdôležitejšie usadiť sa. Aj keď aj ja som samozrejme mala nejaké plány, ale toto bolo pre mňa prvoradé.

Zmaturovala som, skúsila výšku, čo vôbec nebolo pre mňa, tak som to nechala po troch prednáškach a začala som pracovať v rodinnom podniku ako čašníčka. Po všetkom tom zidealizovaní si života, nejako prišiel naozajstný život…

Stále si ver, ver v to, čo naozaj chceš

Zrazu som chcela zabudnúť na všetko, čo som si naplánovala. Začala som chodiť na všetky akcie na ktoré sa dalo… myslím tým party. Chcela som proste vypnúť a zabudnúť… proste prestať žiť život podľa dokonalého scenáru…

Všetko to dokonalé, presné, krásne mi zrazu išlo na nervy… lebo som videla, že som zle pochopila veci, a tak som bola samozrejme zo seba sklamaná. Po tom všetkom prišiel aj rozchod s priateľom, prestalo to „fungovať“ ako sa v „matrixe“ hovorí 🙂 a zrazu všetko bolo preč…

 

Našla som seba samu

Robila som v rodinnom podniku až kým ma to neomrzelo a na chvíľu som odišla do Anglicka, kde som úplne vyčistila hlavu. Za tie dva roky, čo som pracovala ako čašníčka, som prešla úplne rôznymi obdobiami. Od bežných veci, cez silné a zaujímavé vzťahy, kde sa úplne dalo krájať napätie a vidieť hry ega oboch strán, cez liečenie na psychosomatickom oddelení a spoznanie tej najúžasnejšej psychosomatičky v CZ, ktorá mi ukázala úžasne veci a hlavne pomohla nájsť samu seba… až po absolútne prázdno. Áno, absolútne prázdno…

Až keď zo seba vyhodíme všetky naše sračky, všetky predstavy, všetky očakávania o tom, aký by sme mali byť, ako by sme sa mali správať, až vtedy, keď sa úplne vyprázdnime a ostaneme v tichu, až vtedy sa môžeme naplniť tým, čo chceme vidieť okolo seba.

Ale toho som sa stále bála… toho prázdna a ticha… že neustojím to, čo sa v tom prázdne a tichu môžem dozvedieť. No, bolo to krásne… Aj keď zo začiatku bolestivé, ale vďaka bolesti rastieme a keď vydržíme, potom nám už bolesť nemôže brániť v ničom… keď sa na ňu dokážeme pozrieť.

 

Môj najväčší projekt – sebapoznanie

Bolo to asi pred troma rokmi, keď som sa rozhodla, že si splním sny, že rada organizujem veci, pracujem na niečom… a povedala som si, že môj najväčší projekt bude sebapoznanie, že budem v prvom rade pracovať sama na sebe…

Všetko naučené, čo už nepotrebujem, sa odnaučím a naučím sa nové vzorce, tie ktoré potrebujem a tie ktoré chcem ja… že zabudnem na to naučené… musíš, nemôžeš, trebalo by, mala by si, musíš niečo dokázať, musíš to niekam dotiahnuť, mala by si byť „hodna holka“ – prebudím v sebe aj tú divošku a múdru ženu, tú, ktorá vie byť hravá, ktorá je nespútaná a ktorá vie, čo je pre ňu najlepšie…

A nikdy nezabúdajme, že aj keď máme zlé dni, keď nám niečo nevychádza, keď máme pár kíl navyše, keď sú dni kedy sa na seba nechceme ani pozrieť v zrkadle… TO NEVADI, vôbec to nevadí… to patrí k životu a veď vieme, že je jedno, čo sa nám deje a ide len o to, ako sa na to pozrieme 🙂

Stále si udržujme v hlave a v srdci to, čo naozaj chceme…

Ale len to, čo naozaj chceme!!! Nech to vyzerá akokoľvek neuveriteľne a nesplniteľne… nič nie je nemožné, ak v to veríte , nech je to čokoľvek…

Stále si ver, ver v to, čo naozaj chceš

Verte mi. Takto sa mi splnil môj sen o rozprávkovej láske, ktorá prišla práve keď som to vôbec nečakala. Už nemám 15 rokov, čiže viem, že každý vzťah, ako aj všetko v živote, čakajú aj nie tie najkrajšie veci, ale viem – cítim, že s ním to všetko budem vedieť riešiť.

A môžem povedať… stálo to za to veriť, že ta pravá láska existuje… že to príde… že aj keď okolo sú vzťahy založené na majetníctve, na strachu zo samoty a podobne, že aj napriek tomu tu je stále tá krásna, čistá láska a rozhodla som sa, že takýto vzťah chcem už vtedy, keď som bola ocinkova maličká princezná…

Teraz ju prežívam, vychutnávam si ju a som nekonečne šťastná a spokojná s mužom, s ktorým chcem byť tak dlho, ako to len pôjde.

 

Maria Michalcova

Další články v kategorii

Sebeláska Vztahy
Přidejte se do diskuze

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.